Venera (1a)

Sonda určená na prvý zásah planéty Venuša a jej prieskum z veľkej vzdialenosti počas približovania.

Telo sondy pozostávalo z valcovitej hlavnej prístrojovej sekcie, ktorá bola hermetizovaná a napustená dusíkom o tlaku 120 kPa. Táto vnútorná atmosféra sa spolu s internými ventilátormi starala o tepelnú izoláciu vnútorných vedeckých prístrojov. Dva solárne panely po stranách zabezpečovali počas misie nabíjanie striebro-zinkových batérí sondy.

Pomocou 2-metrovej roztvoriteľnej parabolickej antény mala sonda na frekvencii 922.8 MHz na Zem odosielať dáta počas prieskumu Venuše. Tyčová 2,4 metra dlhá anténa bola používaná len na odosielanie a prijímanie krátkovlnných signálov počas letu v blízkosti Zeme. Na solárnych paneloch sa nachádzali ešte 4 dipólové antény, ktoré boli počas misie používané na štandardný prenos telemetrie na Zem a príkazov zo Zeme na sondu.

Hlavné vedecké prístroje na palube sondy boli nasledujúce:

• prietokový magnetometer pripojený na rameno dlhej antény,
• dve iónové pasce na meranie slnečného vetra,
• detektory mikrometeoritov,
• Geigerov rúrový počítač a sodíkovo-iódový scintilátor pre meranie kozmického žiarenia,
• na solárnom panele sondy bol umiestnený experiment určen na meranie teploty povrchu sondy,
• infračervený a ultrafialový rádiometer

Pod kupolou sa nachádzala pohonná jednotka (KDU-414) určená na korekcie kurzu sondy počas letu.

Počas letu k Venuši bola sonda stabilizovaná rotáciou. Do módu 3-osej stabilizácie sa prepla len počas korekčných manévrov raketového motora, pričom sa orientovala na Slnko a hviezdu Canopus zo súhvezdia Kýl. Do 3-osej stabilizácie sa mala prepnúť aj počas fázy prieskumu planéty Venuša.

Oficiálny názov sondy po štarte bol Тяжёлый Спутник (Tyaželij Sputnik), čo znamenalo "ťažká družica". Vedenie ZSSR sa tým samozrejme snažilo zakryť fakt, že pôvodne malo ísť o sondu k Venuši.

Sonde sa však nepodarilo opustiť obežnú dráhu Zeme kvôli nefunkčnosti raketového stupňa Blok-L nosnej rakety Molnyja. Sonda nakoniec po necelom mesiaci zhorela v zemskej atmosfére nad Sibírou.

V oficiálnych zdrojoch sa však často (chybne) uvádza hmotnosť sondy spolu aj s raketovým stupňom Blok-L, nakoľko s ním zostala spojená až do zániku v atmosfére. Z rovnakého dôvodu došlo aj k premenovaniu sondy na ťažkú družicu aby bol verejnosti odprezentovaný "ďalší úspech v dobývaní vesmíru". Sonda spolu s urýchlovacím blokom boli totiž v tom čase najťažším telesom, ktoré sa podarilo umiestniť na obežnú dráhu Zeme, keďže mali spolu hmotnosť až 6483 kg.