Mercury

Jednomiestna vesmírna loď určená na jednoduché vesmírne lety okolo Zeme, bez možnosti výstupu do voľného priestoru.

Vesmírna loď bola kuželovitého tvaru. S pridanou vežou záchranného systému mala celkovú dĺžku 7,9 metra. Kabína poskytovala miesto pre jednočlennú posádku o celkovej veľkosti 2,8 m³. Loď bola nadizajnovaná pre pristátie na morskej hladine.

Spodná konvexná strana kuželu obsahovala ablatívny tepelný štít (5) pre návrat do zemskej atmosféry, ktorý mal odolať teplotám okolo 3000°C. Zbytok lode bol pokrytý špeciálnou zliatinou niklu a ďalších prvkov nazvanou René 41, ktorá mala odolať teplotám do 1000°C (obsah niklu bol cca 50%).

K tepelnému štítu bol primontovaný odopínateľný balík (6) s brzdiacimi motormi (retropack), pozostávajúci z troch motorov TE-M-316 na tuhé palivo a tri menšie rakety určené na oddelenie vesmírnej lode od raketového supňa po navedení na požadovanú dráhu.

Stredná (4) časť kuželovitej lode obsahovala hermetizovaný priestor pre pilota lode s hlavnými ovládacími prvkami.

Nad kuželovitou časťou bola menšia valcovitá časť (3) obsahujúca tri padáky, jeden stabilizačný a dva hlavné (jeden primárny a druhý záložný). Nachádzali sa tu aj malé trysky na peroxid vodíka určené na riadenie orientácie vesmírnej lode.

Nad touto časťou sa ešte nachádzala menšia sekcia (2) obsahujúca komunikačné zariadenie a anténu, spolu so senzormi pre orientáciu vesmírnej lode. Nachádzala sa tu aj klapka zaručujúca, aby vesmírna loď smerovala do atmosféry tepelným štítom nadol.

Veža so záchranným systémom (1) merala 5,8 metra a obsahovala 3 malé raketové motory na tuhé palivo schopné odniesť vesmírnu loď do bezpečnej vzdialenosti v prípade poruchy nosnej rakety.

Vesmírna loď neobsahovala žiadny palubný počítač. Všetky výpočty boli realizované v riadiacom stredisku na Zemi a parametre odosielané pilotovi cez rádiovú komunikáciu.

Krátko pred dosadnutím na povrch hladiny mora sa mal uvolnil tepelný štít a medzi ním a vesmírnou loďou sa rozbalil pristávací vak, ktorého úlohou bolo zjemniť dopad na hladinu (resp. zemský povrch).

V kabíne pilota sa pod na mieru vyrobenom pilotnom kresle nachádzal systém na odstraňovanie CO₂ , vodnej pary a pachov z vnútornej atmosféry a na ohrievanie priestoru. V kabíne bol udržiavaný tlak o veľkosti 38 kPa (tretina tlaku na morskej hladine, hodnota tlaku vo výške 7600m n.m.) s čisto kyslíkovou atmosférou. Pred tretím pilotovaným letom kabína neobsahovala zariadenie na zber moču, lebo nikto nepočítal s tým, že to bude potrebné. Od tretieho letu uz bolo aj toto zariadenie súčasťou kabíny.

Pilot mohol z kabíny ovládať orientáciu a rotáciu vesmírnej lode pomocou malých motorov na peroxid vodíka. Orientácia mohla byť okrem pilota ovládaná ešte aj zo Zeme počas preletu nad pozemnou stanicou alebo aickými systémami na palube.

Palubná doska pilota obsahovala 120 kontroliek a 55 prepínačov, 30 poistiek a 35 mechanických pák. Pilotná kabína obsahovala jedno malé okno, ktoré bolo súčasťou vstupných dverí, a tiež periskom s možnosťou rozhľadu 360°.

Program Mercury

Ukončenie programu

Po misii Mercury MA-9 bolo rozhodnuté o ukončení programu a presun na rozbiehajúci sa program Gemini. Ukončenie programu zanechalo väčšie množstvo hardvéru z programu Mercury bez využitia. Viacero z nich bolo umiestnené v múzeách po celej Amerike.

• Mercury 10 - kabína je umiestnená v Cosmosphere centre v meste Hutchinson (Kansas, USA).
• Mercury 12B - Garberovo zariadenie / sklad v meste Suitland (Maryland, USA).
• Mercury 19 - McDonnellovo planetárium v meste Saint Louis (Missouri, USA).
• Mercury 15B (malo ísť o loď Mercury MA-10) - National Air and Space Museum: Steven F. Udvar-Hazy Center v meste Chantilly (Virginia, USA).
• Mercury 17 - U.S. Air Force Museum, Wright-Patterson Air Force Base v meste Dayton (Ohio, USA).